Táto kniha bola zamýšľaná pre teba, môj mladý hľadajúci brat, a ja by som ťa chcel uviesť do jej čítania tým, že ti odovzdám do daru slová plné veľkej úcty a dôvery, ktoré vkladám do teba a všetkých mladých.
Možno sa ti stane, že otvoríš evanjeliá a budeš počúvať to, čo Ježiš povedal v deň slávneho príhovoru na Hore: «Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria» (Mt 7,7-8). Sú to silné slová, plné veľkého a náročného prísľubu, ale mohli by sme sa pýtať: mám ich brať vážne? Naozaj, ak poprosím Pána, on vyslyší moju žiadosť, ak ho budem hľadať, nájdem ho, ak budem klopať, otvorí mi? Môžeš mi namietať: nie je azda pravda, že sa skúsenosť neraz zdá byť vyvrátením tohto prísľubu? Že mnohí prosia a nedostávajú, že hľadajú a nenachádzajú, že klopú na dvere neba a znútra nepočuť nič než ticho? Možno teda týmto slovám dôverovať, alebo nie? Nebudú to tiež také, ako mnoho iných, čo počujem okolo seba, zdroje klamných predstáv a teda sklamaní?
Chápem tvoje pochybnosti a cením si tvoje otázky – chyba, keby si ich nemal! –, ktoré sú kladené aj na mňa a privádzajú mi na myseľ inú pasáž Písma, ktorá v spojení s tými Ježišovým slovami, zdá sa mi, ich osvetľuje v celej ich hĺbke. V knihe Jeremiáša Pán hovorí prostredníctvom proroka: «Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom, dám sa vám nájsť» (Jer 29,13-14). Boh sa nechá nájsť, áno, ale iba človekom, ktorý ho hľadá celým srdcom.
Otvor evanjeliá, čítaj o stretnutiach Ježiša s ľuďmi, ktorí išli za ním, a uvidíš ako pre niektorých z nich sa jeho prísľuby uskutočnili. Sú to tí, pre ktorých sa hľadanie odpovede stalo zásadne dôležitým. Pán sa nechal nájsť naliehaním neodbytnej vdovy, Nikodémovým smädom po pravde, stotníkovou vierou, volaním naimskej vdovy, úprimnou ľútosťou hriešnice, túžbou malomocného po uzdravení, Bartimejovou „nostalgiou“ po svetle. Každá z týchto postáv mohla vyriecť plným právom slová žalmu 63: «Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody».
Kto hľadá, nájde, ak hľadá celým srdcom, ak sa pre neho Pán stáva životodarným ako voda pre púšť, ako zem pre semiačko, ako slnko pre kvet. A toto, ak o tom dobre popremýšľaš, je veľmi krásne a veľmi ohľaduplné k našej slobode: viera sa nedáva automatickým spôsobom, ako dar ľahostajný k tvojej účasti, ale ťa, aby si sa zaangažoval v prvej osobe a s celým svojím bytím. Je to dar, ktorý chce byť vytúžený. A je to v podstate Láska, ktorá chce byť milovaná.
Možno si hľadal Pána a nenašiel si ho, ale dovoľ aj mne dať ti jednu otázku: ako silná bola tvoja túžba po ňom? Hľadaj ho so všetkým nadšením svojho srdca, modli sa, žiadaj, vzývaj, volaj, a on sa, ako sľúbil, nechá nájsť. Kráľ veršov, ktorého príbeh si prečítaš na nasledujúcich stranách, miloval život a ako každý mladý človek ho túžil žiť naplno. Bol jedným z najslávnejších spevákov svojej doby a vo svojej vášnivej túžbe po plnosti hľadal nevedomky Toho, ktorý jediný môže naplniť srdce človeka. Hľadal a bol nájdený.
Toto nám ukazuje jednu ešte hlbšiu pravdu: Pán túži, aby si ho hľadal, aby ťa mohol nájsť. „Deus sitit sitiri“ hovorí sv. Gregor Nazianzský, čiže Boh žízni po tom, aby sme žíznili po ňom, aby sa s nami, keď nás nájde takto ochotných, mohol konečne stretnúť. On, ktorý nás pozýva klopať, prichádza v skutočnosti ako prvý ku dverám nášho srdca: «Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou» (Zjv 3,20).
A keby dnes zaklopal na tvoje dvere? Kráľ veršov stretol brata Františka jedného dňa v kláštore v Colpersite v San Severino Marche; bol zasiahnutý jeho slovami a zapálila sa v ňom nová iskra. Stalo sa mu možno to, čo sa stalo svätému Pavlovi na ceste do Damasku: nech Božie svetlo zažiari «aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista» (2 Kor 4,6). Uvidel Františka v žiare jeho svätosti a v ňom vytušil nádheru Božej tváre. To, čo vždy hľadal, teraz konečne našiel, a našiel to vďaka svätému mužovi. A tak ako sv. Pavol, tie veci, ktoré mal prv za zisk, teraz už považoval za stratu, za odpad, pre vznešenosť poznania Krista Ježiša (porov. Flp 3,7-9). Hneď prelomil každé váhanie: «Čo iné je treba dodať? Poďme k činom. Vezmi ma preč od ľudí a odchádzam k veľkému Vládcovi!».
Keď Pán volá k sebe, nechce z našej strany kompromisy alebo váhania, ale radikálnu odpoveď. Ježiš by povedal: «Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych» (Mt 8,22). V ten deň sa narodil nový človek, nie už viac Guglielmo z Lisciana, Kráľ veršov, ale brat Pacifik, človek naplnený novým, prv nepoznaným pokojom. Od toho dňa sa stal celým Božím, zasväteným kompletne jemu, jedným z najdôvernejších spoločníkov sv. Františka, svedkom krásy viery.
Preto, môj drahý mladý, zatiaľ čo ďakujem najdrahšiemu otcovi Ranierovi za nový dar, ktorý dáva Cirkvi vo vzácnych a múdrych stránkach tejto knihy, s istotou, že padnú veľmi dobre tomu, kto ich bude čítať, želám ti osožné čítanie, a pamätaj: Boh neprestal volať, naopak, možno dnes viac než včera dáva počuť svoj hlas. Ak len stlmíš ostatné zvuky a pozdvihneš tú z tvojich najväčších túžob, budeš ho počuť jasne a ostro v sebe i okolo seba. Pán sa neunaví prichádzať nám v ústrety, hľadať nás tak ako pastier hľadá stratenú ovcu, tak ako žena v domácnosti hľadá zapatrošenú mincu, tak ako Otec hľadá svojich synov. On naďalej volá a čaká s trpezlivosťou od nás rovnakú odpoveď ako bola Máriina: «Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38). Ak budeš mať odvahu zanechať tvoje istoty a otvoriť sa Jemu, odomkne sa pre teba nový svet a ty sa potom zase staneš svetlom pre iných ľudí.
Ďakujem, že si ma vypočul. Zvolávam na teba Božieho Svätého Ducha a aj ty, ak môžeš, nezabudni sa modliť za mňa.
Tvoj pápež František
