Milí kamaráti,
o nás Slovákoch sa zvykne hovoriť, že sme štedrí, pohostinní, dobrosrdeční, že sa vieme podeliť s druhými. Zaiste, sú chvíle a situácie, keď sa tieto pozitívne črty našej ľudskej osobnosti prejavujú a prinášajú radosť. Môžeme sa však spoločne zamyslieť nad tým, či je v dnešnej dobe štedrosť a dobrosrdečnosť našou prevažujúcou vlastnosťou. Neprejavujú sa v nás oveľa výraznejšie skôr iné povahové črty? Ak sa pozrieme na dnešnú slovenskú spoločnosť, na správanie a bežnú komunikáciu medzi ľuďmi, čo v nej pozorujeme?
Počul som, ako jednej Ukrajinke žijúcej v Malackách na detskom ihrisku jeden starší chlapec pritlačil malého synčeka. Keď po upozornení matky, aby bol opatrnejší, chlapec podľa reči zistil, že sú Ukrajinci, povedal, že keby vedel, že sú Ukrajinci, pritlačil by ho silnejšie. Bohužiaľ, nie je to ojedinelý prípad, keď sa k Ukrajincom na Slovensku správame bezcitne. Nadávame im, hromžíme na nich a obviňujeme ich z toho, že si „dovolili“ prísť na Slovensku. Pritom zväčša k nám prišli preto, že u nich zúri krutá vojna. Menej sa hovorí sa o tom, že mnohí z nich u nás riadne pracujú a v čase, keď nám vo viacerých oblastiach priemyslu a hospodárstva chýba pracovná sila, ju práve oni dopĺňajú. Kde je tá naša ľudskosť a solidarita s druhými? Kde je naša dobrosrdečnosť, keď sa s vodným delom postavíme na hranicu, aby sme utečencom z vojnových krajín alebo krajín postihnutých chudobou zabránili čo i len prejsť cez Slovensko do iných západných krajín? Čo je za prejav štedrosti, ak namiesto podaného pohára vody na nich namierime vodné delo?
Najsmutnejšie na tom je, že my Slováci sa takto nesprávame len k cudzincom, ale aj k sebe navzájom. Keď sa pozrieme okolo seba, krížom-krážom vidíme rozbujnenú neznášanlivosť a nenávisť. Udivene sledujeme, koľko zla sa z nás vyplavuje. Sme rozhádaní a nevraživí nielen v spoločnosti, ale aj v samotných rodinách. Bojujeme proti sebe hanlivými a krutými slovami i skutkami, ktoré nás čím ďalej tým viac od seba oddeľujú. Čo to hovorí o nás a čo s tým môžeme robiť?
Milí kamaráti,
uvedomenie si situácie, v ktorej sa nachádzame nás veľakrát privádza k pesimizmu alebo apatii. Veď komu by sa chcelo žiť v takejto spoločnosti, však? Čím častejšie je našou reakciou rezignácia. Nad Slovenskom lámeme palicu. Veľa ľudí, najmä mladých, uvažuje nad odchodom zo Slovenska a spája svoju budúcnosť so životom v zahraničí. Čo môžeme urobiť pre to, aby aj Slovensko ponúkalo mladým svetlejšiu perspektívu?
Svätý František z Assisi žil síce pred 800 rokmi, ale aj vtedajšie obdobie bolo časom veľkých bojov a rozdelení medzi svetskou a náboženskou mocou, medzi inštitucionálnou Cirkvou a rôznymi heretickými prúdmi, medzi kresťanmi a ostatnými veriacimi. Aký bol jeho postoj?
Aj svätý František bol smutný a rozladený z vtedajších pomerov. Aj jeho tak ako nás trápilo, ako sa ľudia k sebe navzájom správajú. Aj on prežíval bolesť z toho, že ľudia sú rozdelení a rozhádaní. Spočiatku reagoval únikom z tohto sveta plného hádok a nevraživosti. Počas tohto obdobia si našiel živý a hlboký vzťah s Ježišom Kristom, ktorý sa stal jeho Pánom a najlepším priateľom. A keď mu raz tento Ježiš z kríža povedal: „Choď a oprav môj dom“, po čase zistil, že to, čo Boh od neho chce, nie je vonkajšia oprava kostola, ale vnútorná obnova Cirkvi, teda aj každého jedného z nás. Zároveň mu Boh ukazoval cestu ako dosiahnuť „opravu“ človeka. Tou cestou je dobrorečiaci, prívetivý a prijímajúci pohľad Krista na človeka, ktorý sa môže stať aj naším pohľadom na človeka. František pochopil, že pohľad Krista na človeka nie je len pohľadom na hriešnika, ale je aj pohľadom na toho, ktorému bolo odpustené (nie jeho zásluhou, ale zásluhou Ježiša Krista). František prežil osobnú skúsenosť, vedel, že Boh bez ohľadu na naše hriechy hľadí na človeka vždy s láskou a milosrdenstvom. Vďaka tomu napriek búrlivým okolnostiam tej doby dokázal ľudí nekritizovať a voči nikomu sa nevyhraňovať. Siahal len po zbraniach evanjelia, teda po pokore a jednote, modlitbe a láske.
Milí kamaráti,
osvojme si v tejto dobe pri komunikácii a interakcii s druhými ľuďmi zbrane sv. Františka – POKORU, JEDNOTU, MODLITBU A DOBROČINNÚ LÁSKU. A nadovšetko nezabudnime, že tieto zbrane sa nezískavajú len vlastným úsilím, ale predovšetkým návratom k prameňu, ktorým je Ježiš. Iba tak, naplnený a vedený Jeho Duchom, môžeme kráčať spoločne s ostatnými s pokorou, radosťou a horlivosťou pre dobro druhého človeka. Kráčajme v šľapajach nášho patróna, sv. Františka z Assisi, „blázna“ jeho doby a staňme sa „bláznami“ tej dnešnej.
Daniel Masarovič, riaditeľ cšm
